New York ho naučil, že človek môže byť obklopený tisíckami ľudí a napriek tomu zostať úplne sám. Finnian Park sa narodil na Manhattane, v meste, kde sa úspech meria tým, čo človek vlastní, koľko toho dokázal a aké meno si vybudoval. Vyrastal vo svete vysokých budov, rušných ulíc a večne rozsvietených okien, za ktorými sa odohrávali tisíce cudzích príbehov. Jeho vlastný však nikdy nebol taký dokonalý, ako sa zvonku mohlo zdať. Parkovci neboli rodinou, ktorej by chýbali ambície. Od Finna sa očakávalo, že bude rozumný, disciplinovaný a úspešný. Že si vyberie povolanie, ktoré mu zaistí budúcnosť, že nebude robiť zbytočné problémy a že sa naučí držať svoje emócie na uzde. Finnian tieto očakávania splnil takmer do bodky. Bol inteligentný chlapec. Pozoroval viac, než rozprával, a už v mladom veku si všimol, že ľudia len zriedka hovoria presne to, čo si myslia. Naučil sa preto počúvať nielen slová, ale aj pauzy medzi nimi. Všímal si neisté pohľady, nervózne pohyby rúk a úsmevy, ktoré sa objavovali v nesprávnom okamihu. Možno práve preto ho neskôr priťahovalo právo. Pravidlá mali byť jasné. Dôkazy sa dali preveriť. A hoci spravodlivosť nebola vždy dokonalá, aspoň existovala možnosť bojovať za ňu. Doma to však také jednoduché nebolo.

Nikdy nemal pocit,  že by ho matka nenávidela. Bolo to oveľa komplikovanejšie. Nenávisť by totiž znamenala, že mu venuje pozornosť. Jeho matka mala vždy bližšie k mladšej Alice. Možno v nej videla niečo, čo vo Finnianovi nedokázala nájsť. Možno jej pripomínala samu seba, možno jej jednoducho rozumela ľahšie. Nech bol dôvod akýkoľvek, Finnian si už od detstva zvykal na drobné rozdiely, ktoré sa časom menili na niečo bolestivejšie. Alice dostávala pochvalu za veci, za ktoré bol on považovaný za samozrejmosť. Jej chyby sa dali ospravedlniť, zatiaľ čo jeho úspechy boli len očakávaným výsledkom úsilia. Keď sa mu niečo podarilo, matka prikývla. Keď sa niečo podarilo Alice, usmiala sa. Aj preto sa naučil nebyť náročný. Nepýtal si viac pozornosti, než dostával. Nehovoril o tom, čo ho trápilo, pretože nechcel pôsobiť slabo ani vyvolávať ďalšie sklamanie. Ak potreboval pomoc, hľadal spôsob, ako si poradiť sám.  A tak sa z neho postupne stal človek, ktorý vedel pomôcť takmer každému, no sám si o pomoc pýtal len veľmi zriedka.
 
Jediným človekom, pri ktorom sa občas cítil skutočne videný, bol jeho otec. Nemusel mu neustále dokazovať svoju hodnotu. Niekedy stačilo, že spolu sedeli v obývačke, rozprávali sa o obyčajných veciach alebo mlčky sledovali dážď za oknom. Otec nebol nevyhnutne mužom veľkých vyznaní, ale Finnian pri ňom nemal pocit, že si musí lásku zaslúžiť. A potom prišla tá choroba. Spočiatku sa zdalo, že ide len o obdobie, ktoré rodina prečká. Návštevy lekárov, lieky, čoraz tichšie rozhovory a neistota, ktorú sa dospelí snažili pred ním skrývať. Finnian sa držal nádeje dlhšie, než si dnes dokáže priznať. Ako človek zvyknutý hľadať riešenia veril, že ak sa nájde správna liečba, správny odborník alebo správne rozhodnutie, ešte sa dá niečo zachrániť. Lenže nie všetko sa dá vyriešiť a nie na všetko existujú lieky. Otcova smrť bola prvou skutočnou prehrou, ktorú Finnian nedokázal napraviť. A zároveň posledným okamihom, keď sa jeho rodina ešte aspoň trochu podobala na miesto, kam patril. Po pohrebe sa dom zmenil. Nie nevyhnutne tým, čo v ňom zostalo, ale tým, čo z neho zmizlo. Matka sa ešte viac uzavrela do vlastného sveta a Alice zostala osobou, okolo ktorej sa točila väčšina jej pozornosti. Finnian smútil potichu. Pracoval, študoval a plnil si povinnosti. Ľudia ho chválili za to, ako dobre situáciu zvláda, a on ich nechal veriť, že je to pravda. 

Právo sa pre Finniana stalo viac než len povolaním. Bolo miestom, kde mohol svoju potrebu poriadku premeniť na niečo užitočné. Štúdium mu išlo prirodzene. Mal trpezlivosť, analytické myslenie a schopnosť venovať pozornosť detailom, ktoré ostatní prehliadali. Zatiaľ čo niektorí sa snažili presvedčiť okolie hlasnými argumentmi, Finnian vedel, že často stačí položiť správnu otázku a potom počkať. Jeho profesionálny život v New Yorku však postupne nadobudol podobu, ktorú už nedokázal ignorovať. Dlhé pracovné dni sa prelínali s bezsennými nocami. Telefón zvonil aj vtedy, keď ho nikto nepotreboval. Každá ďalšia povinnosť sa tvárila ako nevyhnutná a každé voľné popoludnie ako premárnená príležitosť. Mal vzdelanie, perspektívu a pred sebou kariéru, ktorú by mu mnohí závideli. Lenže nemal pokoj.

Jeho druhá podoba bola súčasťou Finniana odjakživa. Čierny havran. V havranej podobe mohol pozorovať mesto z výšky, pristáť na streche a zostať tam tak dlho, ako potreboval. Nikto od neho nežiadal odpovede. Nikto ho neporovnával s jeho sestrou. Nikto mu nepripomínal, čo všetko ešte musí dokázať. A práve vtedy sa cítil najviac byť sám sebou. Svoju schopnosť však nikdy nepovažoval za niečo, čo by mal predvádzať na každom kroku. Naopak, bol opatrný. Vedel, že nie každý by dokázal prijať skutočnosť, že človek sediaci oproti nemu za kancelárskym stolom môže o niekoľko okamihov neskôr vzlietnuť nad strechy. Jeho zvieracia podoba mu zároveň dala zvláštnu perspektívu. Ľudia, ktorí sa v jeho prítomnosti cítili bezpečne, často zabúdali, že aj ticho môže byť svedkom. Finnian si zapamätal rozhovory, tváre a miesta. Nie preto, že by každého chcel sledovať, ale preto, že pozorovanie sa stalo jeho prirodzenosťou. A hoci sa naučil svoju schopnosť ovládať, niekedy mal pocit, že práve v nej sa skrýva tá časť jeho osobnosti, ktorú sa celý život pokúšal potláčať.

Keď sa Finnian rozhodol opustiť New York, neurobil to v náhlom výbuchu emócií. Nebol človekom, ktorý by si jedného rána zbalil kufre bez plánu. Jeho rozhodnutie prichádzalo pomaly, v tichých večeroch a počas ciest domov, keď si uvedomoval, že sa do vlastného bytu vracia unavenejší, než z neho ráno odchádzal. Neutekal pred právom. Neutekal ani pred svojou rodinou, hoci by bolo jednoduchšie tvrdiť opak. Utekal pred životom, v ktorom sa všetko menilo na povinnosť. Jericho mu ponúklo presný opak toho, na čo bol zvyknutý. Menšie mesto, pokojnejšie ulice, menej hluku a priestor, v ktorom mohol začať znovu bez toho, aby ho každý deň definovala minulosť. Nebolo to miesto bez problémov. Práve naopak, jeho zvláštna atmosféra a ľudia, ktorí sa doň rozhodli patriť, mohli ukrývať vlastné tajomstvá. No Finnian v tom videl skôr možnosť než prekážku. Do Jericha sa odsťahoval približne pred piatimi rokmi. Namiesto toho, aby sa pokúsil nadviazať na kariéru vo veľkom meste, otvoril si malú právnu kanceláriu. Žiadne veľkolepé priestory ani desiatky zamestnancov. Len pracovňa, niekoľko políc s knihami, starostlivo usporiadané spisy a výhľad na ulicu, ktorá sa po zotmení ponárala do ticha. Jeho kancelária sa postupne stala miestom, kam ľudia prichádzali s problémami, o ktorých sa im inde hovorilo ťažko. Majetkové spory, zmluvy, rodinné záležitosti či prípady, pri ktorých potrebovali niekoho, kto ich vypočuje bez zbytočných otázok. Finnian si nikdy nepotrpel na veľké sľuby. Radšej vysvetlil, čo môže urobiť, než aby tvrdil, že dokáže všetko napraviť. Klientom poskytoval priestor hovoriť vlastným tempom a málokedy ich prerušoval. Niektorí ho považovali za chladného, iní za upokojujúco rozvážneho. Väčšina však po čase zistila, že za jeho rezervovanosťou sa skrýva človek, ktorý berie cudzie problémy vážne. Po piatich rokoch už Jericho nebolo len miestom, kam prišiel začať odznova. Stalo sa jeho domovom.